Slovensko: Podľa § 386 Obchodného zákonníka platí, že nároku na náhradu škody sa nemožno vzdať vopred.
Uvedené zákonné ustanovenie o zákaze vzdania sa nároku na náhradu škody vopred, tj. pred porušením povinnosti, z ktorého môže vzniknúť škoda, je kogentným ustanovením, od ktorého sa zmluvné strany nemôžu odchýliť a ktoré sa v právnych vzťahoch uplatní automaticky. Z uvedeného zákonného ustanovenia taktiež vyplýva, že po porušení povinnosti sa možno nároku na náhradu škody platne vzdať, a to aj v prípade, keď ešte nie je jasné, či v dôsledku porušenia povinnosti nejaká škoda vznikla.
Nie je však jasné, či pod pojmom „vzdanie sa nároku na náhradu škody“ je potrebné rozumieť vzdanie sa nároku na náhradu škody v celom rozsahu alebo či mal zákonodarca týmto vyjadrením v úmysle zakázať aj čiastočné vzdanie sa nároku na náhradu škody. Otázne teda je, či čiastočné vzdanie sa nároku na náhradu škody vopred je v súlade so zákonom, resp. či možno zmluvne obmedziť nárok na náhradu škody do budúcna.
V zmysle § 379 Obchodného zákonníka platí všeobecná zásada, že sa nahrádza všetka škoda (skutočná škoda, ušlý zisk, náklady, ktoré musela poškodená strana vynaložiť v dôsledku porušenia povinnosti). Ide o dispozitívne zákonné ustanovenie, ktorým zmluvné strany nie sú viazané. Z toho by sa dalo vyvodiť, že zákon zmluvným stranám umožňuje v rámci zmluvnej voľnosti dohodou modifikovať rozsah náhrady škody. Zmluvné strany by sa napr. mohli dohodnúť, že v prípade vzniku škody sa bude nahrádzať iba skutočná škoda a nie ušlý zisk a náklady vynaložené v súvislosti so vznikom škody. V tejto súvislosti by bolo v rámci zmluvnej voľnosti taktiež možné obmedziť aj výšku náhrady skutočnej škody. Na podporu tohto právneho názoru poukazujeme na ustanovenie § 545 ods. 2 Občianskeho zákonníka o zmluvnej pokute (ktoré sa subsidiárne uplatňuje aj na obchodprávne vzťahy), v zmysle ktorého platí, že veriteľ nie je oprávnený požadovať náhradu škody spôsobenej porušením povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta, ak z dohody o zmluvnej pokute nevyplýva niečo iné, a veriteľ je oprávnený domáhať sa náhrady škody presahujúcej zmluvnú pokutu, len keď je to medzi účastníkmi dohodnuté. V tomto ustanovení zákona je obmedzenie rozsahu náhrady škody explicitne vyjadrené.
V hore uvedenej súvislosti je namieste zdôrazniť, že možnosť limitácie rozsahu náhrady škody má isté hranice. Dohoda o „symbolickej sume“ výšky náhrady škody by mohla byť považovaná za obchádzanie zákonného zákazu vzdania sa nároku na náhradu škody.